Nová paradigma

Text Alena Vrbanová

Bratislava, Dom umenia/Kunsthalle Bratislava, 26. 8. – 20. 9. 2020

Výstava Nová paradigma prezentuje výber z tvorby Petra Rónaia, Veroniky Rónaiovej a Stana Masára. Autorka a autori reflektujú viacero tematických rámcov, pričom ich spája záujem o svet umenia, ako aj skúmanie identity seba z pozície umelca/umelkyne. Ich diela v spoločnej konštelácii rozvíjajú latentnú komunikačnú niť, komparatívny dialóg s odkazmi na atmosféru a stav „nového slovenského umenia“ od prelomových 90. rokov do súčasnosti. V tvorbe Veroniky Rónaiovej a Petra Rónaia, ktorí sa etablovali v druhej polovici 70. a v 80. rokoch 20. storočia, nachádzame odkazy na ich staršiu tvorbu v podobe prepisu, ktorý zachovaná, neguje a posúva kontinuitu ich programu. Stano Masár má svoju autorskú „arthistory“ novšiu. Je napojený najmä na postkonceptuálne a kontextuálne umenie vo vzťahu k širokému spektru sveta umenia. Názov výstavy asociuje „nový“ pohľad na súčasnosť, reflektovanú cez prizmu kritickej pozície umenia a statusu umelca/umelkyne dnes a tu – v špecifických podmienkach (stále) lokálneho umenia, jeho scény a podmienok tvorby. Paradigmu možno v súvislosti s výstavou vnímať ako pluralitnú konšteláciu umeleckých modelov poznávania (hodnotových princípov) skutočnosti prostredníctvom troch nezávislých umeleckých deklarácií a odlišných stratégií vizuálneho jazyka. Umenie predstavuje jedinečnú bázu poznávania skutočnosti. Tá v súčasnej kríze naberá charakter dystópie, kedy marginalizovaným a rozpadávajúcim sa je samotný pojem kultúry, ako aj umenia.

Kým Peter Rónai (1953) a Stano Masár (1971) sa hlásia k druhej a tretej vlne post a neokonceptuálneho umenia, Veronika Rónaiová (1951)

Veronika Rónaiová, Nová paradigma, 2020, akril na plátne 100 x 100 cm. Foto archiv autorky

pracuje s konceptom ako ideovosťou v umení cez médium figurálnej maľby a kresby súc verná hypperalistickej metóde maľby na báze fotorealizmu. Od začiatku nultých rokov 21. storočia je maľba čoraz viac integruje čas a priestor (sociálny, osobný, umelecký) a tiež nový postkonceptuálny štýl maľby. Zahŕňa viacnásobný prepis (vrstvenie) maľby v posune času a okolností, a tiež narastá jeho významová intertextualita. Jej obrazy reagujú na sociálnu skutočnosť, na svet umenia, jeho dejín, jeho inštitucionálnej predurčenosti, ale aj na svoje vlastné umenie na pozadí „ušpinenej“ sociálnej reality. Pre jej tvorbu od 90. rokov 20. storočia je typickou stratégiou rozširovanie limitov závesnej maľby v zmysle metódy tvorby obrazových celkov, kde jednotlivé obrazy majú svoj príbeh a fungujú ako diel „skladačky“ zostavenej z rôznych umeleckých a mimoumeleckých súvislostí. Autorka im tak dáva pôsobenie „tu a teraz“ v novom kontexte aktualizovaných dobových a osobných súvislostí. Na výstave sú zastúpené niektoré jej staršie obrazy, kde reagovala na hlavných protagonistov skupiny Nová vážnosť (1990 – 1993; Július Koller a Peter Rónai). S dávkou ironickej nostalgie autorka priznáva ich súčasnú „depozitnú“ pozíciu, ako aj svoj autorský subverzívny status, keď svoju postavu situuje dodatočne medzi prominentných aktérov skupiny. Premiérovo uvedená kolekcia autorkiných obrazov z roku 2020 reflektuje prelomový spoločenský diskurz, nastolený jednak vraždou novinára Jána Kuciaka a jeho priateľky, a tiež ničivou pandémiou Covid-19 (Portrét Jána Kuciaka, 2019, Pandémia, 2007/2020). Obe tieto skutočnosti akoby zavŕšili všetky doterajšie sociálne paradigmy a otvárajú novú, ktorú nevieme racionálne uchopiť. Tretia oblasť jej diel zachytáva pozíciu umenia – jednak cez inštitucionálny diskurz (Digitalizácia v SNG Prerušená pieseň, 2016), až po radikálnu sebaidentifikáciu a prepisy starších vlastných diel ako „znovuzrodenie“ zničenej maľby Autoidentifikácia (2003), prepis autorskej fotosérie Duplikát I. – II. (2007) liatím farby alebo Tretia verzia (2020) – príbeh viacnásobnej vizuálnej a ideovej transformácie jej známeho obrazu Pocta Berninimu (1989) v spolupráci s Vladom Kordošom, Theatrum mundi (1989 – 1993) a ďalšie. Kolekcia diel Veroniky Rónaiovej ukazuje aj technologické premeny jej maľby, ktoré spočívajú v digitálnom prepise, prepise maľby do kresby, digitálnej manipulácii originálu a jeho spätnom prepise do maľby, asambláži a voľnej kombinácii tradičných a nových techník.

Peter Rónai vystavuje niekoľko starších postkonceptuálnych obrazov ako No more, …Moderna, Nová vlna, New 2 ave (1990), Post Ping Pong (1992). V odkaze na program skupiny Nová vážnosť (Peter Rónai bol spolu s Júliusom Kollerom zakladateľom skupiny, ktorá pôsobila v rokoch 1990 – 1993) je tu obrazová inštalácia Notstand 01 (akcie Novej vážnosti) a kumulatívne muzeifikované fotokolekcie, v ktorých autor komprimuje a recykluje vlastnú tvorbu. Ukazuje ju v nových časových a významových súvislostiach, zväčša s dávkou strohej irónie a pesimizmu zo situácie umenia. Zároveň ide o stratégiu permanentného sebavýskumu – procesu sebazhodnocovania ako „autoidentifikácie“. Rónai prezentuje akési časové a ideové rezy – odkazy na jeho kultové stratégie ako stratégie No Art Today, O.F.U. (opačne fungujúce umenie) a Cogito ergo sum. Sú tu zastúpené dokumentačné zábery a autorské montáže s odkazom na spoločnú tvorbu v Novej vážnosti. Pozorný divák nájde asociácie s dnešnou realitou vo vzťahu k téze Novej vážnosti o „…dištancii totálna sociálnej vyblednutnosti“. Spôsob realizácie a prezentácie jeho diel zámerne pracuje s popieraním statusu klasickej „originality“ diela. Vychádza z niekdajšej koncepcie Flux Gallery (Stop Art) na bode vlnovky (Nová vážnosť). Rónai aktualizuje tento bod „nula“ ako časopriestorový akt vo vzťahu k permanentnej sebakontextualizácii na pôdoryse umenia (cyklus Dejiny slovenského výtvarného umenia). O tom svedčia paradoxne aj práce zo začiatku 90. rokov 20. storočia ako text artové obrazy – maľby, analógová fotografia Cogito ergo kunst (1990), alebo kultová fotografia Moscow DADA v krikľavom digitálnom prepise na obrazovú „rohožku“ (1986 – 2016). Novšie kumulatívne inštalácie z cyklu Makulatúry O.F.U (2016), Post Postingpong (2015), premiérovo uvedený rezumujúci digitálny „banner“ PR Deposit (2020) a rozsiahla dokuinštalácia Neue Kunst v Hale (2020). Autor v nich reaguje aj na sled svojich veľkých výstav v posledných rokoch.

Stano Masár, Socha umelca, 2020, KHB projekt. Foto archiv autora

Stano Masár kontinuálne pracuje ako s hlavným predmetom zobrazenia – s dejinami, statusom a najmä pozíciou umenia ako kultúrneho fenoménu v aktuálnom geopolitickom – teda sociálnom a inštitucionálnom kontexte. Doménou jeho záujmu je „ohýbaná“, často banalizovaná povaha umenia, umelca a tiež postavenie inštitúcie umenia. Zaujímajú ho marginalizované priestory a objekty galérií, funkcia a pozícia umelca „svojej doby“. Zbiera vyradené predmety z galérií ako koberce, kusy podláh, stien, osvetlenie, orientačný systém a pod. Zároveň s privlastňovaním si týchto „komodít“ pracuje s ich rekontextualizáciou. Zbierky týchto galerijných marginálií „preparuje“ a nanovo auratizuje. Vystavujúc ich, dáva im druhý „dych“ a nový význam. Jeho úsilie nesie devízu nenápadného gesta, precíznosť realizácie sprevádza „suchý“ humor a zámerná dištancia, čo naznačuje aj nová videoinštalácia Z vtáčej perspektívy (2020). Veci z okraja fungovania umenia sa dostávajú do centra pozornosti a fungujú naopak. Nejde tu len o ich zbytkovú „preparovanú“ pamäť, naopak, sú aktuálnym vyjadrením – dekonštrukciou deštruovaného ako napríklad Podlaha SNG (2020), Koberce GMB (2020), Model malej zatvorenej galérie (2018), objekty Stena a Sokel SNG (2016), Sokel KHB (2020) a ďalšie. Zo starších prác, ktoré odkazujú na vytúžené méty svetového umenia, sú tu performatívne objekty Roh Moma a Roh Tate (2012), ktoré nesú aj trpkú skutočnosť malého záujmu o naše umenie po Novembri 1989 vo svete. Nová inštalácia Stana Masára so zväzkami prázdnych novín nadväzuje na jeho staršie práce z cyklu Prázdno a tiež akciu z roku 2018 Dnes žiadne správy. Aktuálne naberá nové konotácie „vyšinutej“ postinformačnej spoločnosti. Masár na výstave pracuje aj s odkazmi na svoju autorskú výstavu O umení (100 rokov po…), ktorú mal v identickom priestore Domu umenia na prelome rokov 2013 – 2014. Bolo to obdobie vzniku Kunsthalle Bratislava (KHB) a priestor druhého poschodia Domu umenia patril tejto inštitúcii.