Instant X – Peter Rónai / Vstup zakázaný!

Martin, Turčianska galéria, 2. NP (malá výstavná sieň), 11. 5. – 31. 12. 2020

Text kurátor výstavy Adam Galko

Prečo výstava obrazov v karanténe? Pôvodne malo ísť o výstavu s rovnakým výberom diel avšak s iným zámerom. Pôvodný kontext výstavy založený na užšom výbere diel Petra Rónaia prevažne z 80. rokov mal reflektovať malevičovský „bod nula“ a jeho filozoficko-estetické rozvinutie autorom do krajných polôh v rámci plochy obrazu. Nikoho by ani nenapadlo že v priebehu plánovania výstavy sa táto binárna čierno-biela koncepcia, instantne prítomná v najrôznejších polohách Rónaiovej tvorby posunie o ďalší krok k jej neplneniu. Keď v roku 1991 otvoril autor v Galérii Cypriána Majerníka v Bratislave výstavu prázdneho bieleho priestoru R.M.U.S.R.V.K.P.R. (Radislav Matuštík Umenie Sedemdesiatych Rokov V Koncepcii Petra Rónaia)stala sa stena obrazom – bielym na bielej, ako jednou z krajných možností prezentovania diel, ktoré pre nepriaznivé podmienky doby nemohli vzniknúť. V súčasnej situácii, v ktorej kvôli karanténnym opatreniam musia zostať kultúrne inštitúcie zatvorené sa ponúkla opačná krajná možnosť. Otvorenie výstavy s obrazmi avšak za zatvorenými dverami galérie – čierna na čiernej ako opačný pól prezentácie diel v inštitucionálnom prostredí, ktoré nemôžu byť videné.

Ak by sme sa chceli zorientovať pred zatvoreným výstavným priestorom v tom čo vlastne nevidíme, mali by sme si všimnúť charakteristickú autorskú líniu – potvrdzujúcu a zároveň negujúcu vlastné umelecké ťaženie. Prekrývanie, cenzurovanie, zatieranie, rozrezávanie ako hlavné umelecké stratégie použité na zastúpených dielach vo výstave majú v procese Rónaiovej tvorby skôr charakter tvorivého, kreujúceho ako deštrukčného postupu. Nejde pritom iba praktiky vychádzajúce z konceptuálnych tendencií, v niektorých prípadoch až tautologického popierania vlastnej podstaty umeleckého artefaktu, ale aj o znovuobjavovanie podstaty média maľby a jej vlastností od štruktúry farby, cez rytmus a expresiu gesta, k materialite maliarskej hmoty. Zatretý obraz už ako monochróm, tak síce neguje pôvodné obsahové či výrazové východiská jeho podkladu, na druhej strane však zdôrazňuje práve jeho prestupujúce štruktúry do nových kontextov. Inštalovanie diela do uzavretej miestnosti preto rovnako nemusí znamenať iba jeho popretie či cenzúru, ale môže zdôrazniť jeho vlastnú autonómnosť v prostredí bez publika. Nefungujúci výstavný priestor galérie sa tak stáva dočasným depozitárom a akýmsi laboratóriom s obmedzeným prístupom, v ktorom sa odohráva nezávislý príbeh umeleckých diel polemizujúci o významne výtvarného umenia sprostredkovaného iba cez „absolútnu, totálnu teóriu“ či cez možnosti virtuálneho internetového priestoru.

Nastavenie optiky cez, ktorú by sme mohli interpretovať túto paradoxnú situáciu nieje pritom striktne dané. Jedným z artefaktov, otvárajúcim priestor výstavy je obrazo -objekt Malevičova detská izba, ktorého súčasťou je deravá stolička, na akej by sme si za normálnych okolností vedeli predstaviť sedávať lektorov či strážcov výstavných priestorov. Tí svojou prítomnosťou reprezentujú skôr statickosť a nemennosť vystaveného, prípadne nedotknuteľnosť  interpretačného východiska v podobe jednotne stanoveného výkladu. Odstránenie možnosti obsadenia tejto pozície kýmkoľvek vytvára príležitosť sa pozrieť  skrz prázdny priestor deravej stoličky a nájdenia vlastnej cesty. Či už spontánnym detským konštatovaním „cisár je nahý“ alebo v tomto prípade skôr „cisára nie je vidno“, či prijatím autorskej dadaistickej antitézyoscilujúcej medzi hravou iróniou a intelektuálnym vypointovaním. Akokoľvek obdobie karantény sa pre kultúrne inštitúcie už pravdepodobne chýli ku koncu. Po otvorení Turčianskej galérie v Martine bude výstava za sprísnených podmienok prístupná pre širokú verejnosť. Umeleckým dielam, ktoré sú v nej situované, sme takpovediac dali pred divákom iba väčší náskok ako obvykle.

Autor hovorí o svojom projekte:

Polovicu svojho života som prežil v režime, kde umelcovi nebolo dovolené povedať svoj názor, len to, čo bolo kultúrnou politikou predpísané. Napriek tomu mnohí kolegovia tvorili doma a svoje diela prezentovali v úzkom okruhu, boli jednodňové výstavy, alebo príležitostné stretnutia v „otvorenom ateliéri“. Spisovatelia písali do šuplíka, bez toho, aby mali najmenšiu nádej na to, že sa to uverejní v najbližšom čase, alebo vôbec. Umelec netvorí len pre seba, nutne potrebuje aj keď minimálnu odozvu, keď nie počas svojho života, aspoň v budúcnosti. Teraz sa nachádzame v situácii, keď zdravotná pandémia tiež „nedovolí“ otvorenú a bezprostrednú komunikáciu vo výtvarnom umení, tak ako to bolo už samozrejmou záležitosťou po nežnej revolúcii. Dnes podobným spôsobom na to reagujeme ako predtým, rôznou formou umeleckých aktivít, mnoho krát vo virtuálnej sfére. Niekedy ale sa vyskytne príležitosť, ktorá ponúka iné riešenie, niečo mimoriadne. V našom prípade moja autorská výstava by sa nemala uskutočniť v čase, keď galérie musia byť zatvorené. Napriek tomu sme sa dohodli s kurátorom, že z ateliéru diela odvezieme do priestoru galérie, následne nainštalujeme výstavu, kompletne podľa vopred pripraveného plánu – a budeme čakať na vytúžený príchod obecenstva… aj keď to bude dlho trvať. Pôvodná prezentácia bola koncipovaná okolo okruhu obrazov s konceptuálnym podtextom, alebo diela, interpretáciou umenia zo svetových dejín, zväčša z rokov osemdesiatych. Paradoxne sú tu aj obrazy, ktoré nemohli byť vystavené v čase ich vzniku v totalitnom politickom systéme a teraz znovu nie sú prístupné pre obecenstvo, vďaka karantény zdravotnej pandémie… Ako autor, výtvarník, ale aj občan dúfam, že sa čoskoro dožijeme šťastného riešenia problému.

Peter Rónai (*1953 Budapešť) 

Je multimediálny autor, ktorého tvorba sa začala plynule odvíjať od 70. rokov minulého storočia v rámci Maďarsko – Slovenskej neoficiálnej scény.  Od začiatku išlo predovšetkým o prekračovanie klasických médií – maľby  a fotografie, teoretických rámcov a kategórií, definícií  samotného umenia v duchu neodadaistických, postkonceptuálnych či postmoderných  princípov. Napriek multižánrovej roztrištenosti má jeho tvorba konzistentnú a špecifickú podobu, ktorá sa svojimi neustáli návratmi a recykláciami rozširuje smerom do hĺbky. Vo svojej tvorbe voľne nadväzuje a na avantgardné smery svetového umenia, na ktoré sa však pozéra skôr s odstupom a iróniou.  Je posledným predstaviteľom silnej vlny akčne-konceptuálneho umenia  na Slovensku. Od 90. rokov je známy ako hlavný predstaviteľ videartu na Slovensku. Autor v súčasnosti žije a tvorí v Bratislave. Ako pedagóg a vedúci ateliéru Grafiky a experimentálnej tvorby pôsobí na Katedre výtvarných umení a intermédií na Fakulte umení Košickej univerzity.

Celý průvodce výstavou se nachází zde: https://www.artsteps.com/embed/5e999a330ffd1576c5493f2f/560/315